Jaskyne

Slovenský a Aggtelekský kras je súvislým krasovým územím na území Slovenskej republiky a Maďarskej republiky, ktoré predstavuje typický stredoeurópsky planinový kras mierneho klimatického pásma, takmer so všetkými povrchovými a podzemnými krasovými javmi (škrapy, závrty, úvaly, slepé a poloslepé doliny, kaňony, tiesňavy, okrajové polia, jaskyne, priepasti, ponory, vyvieračky).

Slovenský kras v južnej časti geomorfologickej oblasti Slovenského rudohoria v okolí Rožňavy pozostáva zo Silickej planiny, Plešivskej planiny, Koniarskej planiny, planiny Dolný vrch, planiny Horný vrch, Zádielskej planiny a Jasovskej planiny, ako aj Jelšavského krasu. Najviac krasových javov sa viaže na druhohorné strednotriasové svetlé wettersteinské vápence silického príkrovu.

Planiny v nadmorskej výške 400–925 m sú rozčlenené hlbokými kaňonmi Slanej a Štítnika, ako aj Zádielskou a Hájskou tiesňavou. Turnianska kotlina oddeľuje planiny Horný a Dolný vrch. Strmé svahy planín majú vo vrchnej časti charakter kolmostenných brál. Na planinách sa najviac vyskytujú škrapy, závrty a závrtové polia. Priepasti sú miestami polohovo koncentrované a dosahujú neobyčajnú hustotu (na časti planiny Dolný vrch je sústredených 20 priepastí na 0,5 km2). V doteraz známych viac ako 700 jaskyniach a priepastiach sú zastúpené rôznorodé formy sintrovej výplne i ľadová výplň.

Charakteristický ráz krasovej krajiny určuje nielen reliéf a vlastnosti horninového podložia, ale aj osobité hydrologické pomery. Chýbajú povrchové vodné toky, zrážkové vody rýchlo presakujú do podzemia, kde sa koncentrujú do podzemných vodných tokov. Okrajové povrchové toky sa končia v ponoroch. Koróznou a eróznou činnosťou vody sa tvoria jaskynné priestory. Slovenský kras sa vyznačuje významnými zásobami podzemných vôd. Územie odvodňujú alochtónne toky Slaná, Štítnik a Bodva, do ktorých sa vlievajú krasové autochtónne toky.

Územie Slovenského krasu sa nachádza na rozhraní oceánskeho a kontinentálneho typu podnebia. Jeho prevažná časť patrí do mierne teplej a mierne vlhkej klimatickej oblasti s chladnou zimou. V depresných formách terénu dochádza ku klimatickej a vegetačnej inverzii. 

Reliéf má dôležitú krajinotvornú funkciu. Jeho členité tvary spôsobujú značnú diferenciáciu prírodných zložiek a ekosystémov. Svojrázne prírodné podmienky územia sa prejavili aj v rozmanitosti rastlinstva a živočíšstva.

Z floristického hľadiska ide o najbohatší okres panónskej flóry. Nachádzajú sa tu xerotermné druhy, kalcifyty, horské dealpínske a prealpínske druhy zachované v inverzných polohách, ďalej významné endemické, subendemické a reliktné druhy. Z dôležitých taxónov je zastúpená rumenica turnianska (Onosma tornense), chudôbka Klášterského (Draba klasterskyi), feruľa Sadlerova (Ferula sadlerana), kozinec mechúrikatý belavý (Astragalus vesicarius subsp. albidus), škumpa vlasatá (Cotinus coggyria), kandík psí (Erythronium dens-canis), poniklec veľkokvetý (Pulsatilla grandis), včelník rakúsky (Dracocephalum austriacum), hrachor panónsky (Lathyrus pannonicus subsp. collinus), kosatec trávolistý (Iris graminea) a kosatec bezlistý (Iris aphylla subsp. hungarica).

Živočíšstvo, najmä jeho nižšie skupiny, vytvára prevažne zoocenózy stepného a lesostepného pásma. Tieto xerotermné zoocenózy sa miestami veľmi kontrastne prelínajú s horskými prvkami. Známe sú viaceré endemické druhy, z ktorých mnohé sú typické pre jaskynné priestory. Skupiny motýľov, rovnokrídlovcov a chrobákov sa vyznačujú veľkým podielom južných teplomilných prvkov. Xerotermný charakter krasovej oblasti zvýrazňujú aj plazy. Viaceré druhy stavovcov tu dosahujú hranice areálov svojho geografického rozšírenia.

Väčšina územia Slovenského krasu bola v roku 1973 vyhlásená za chránenú krajinnú oblasť. Jej rozloha je 361,66 km2. Od roku 1977 je zaradená do medzinárodnej siete biosférických rezervácií v rámci programu MAB. Súčasťou chránenej krajinnej oblasti je 10 národných prírodných rezervácií, 6 prírodných rezervácií a 16 národných prírodných pamiatok.